História vojenskej kynológie do obdobia svetových vojen
Názov | Popis | Stiahnuť |
História vojenskej kynológie do obdobia svetových vojen [pdf] | (530.58 kB) |
P R A V E K
Objavené fosílie zahŕňajú vedľa pôvodných jaskynných ľudí aj kosti psov. Pochopiteľne neexistujú písomné záznamy, ale kresby a piktogramy na stenách jaskýň zobrazujý psy ako neoddeliteľnú súčasť spoločenstva primitívnych ľudí, ktorí ich využívali ako užitočný a vhodný nástroj v každodennom pátraní po potrave nutnom pre ich prežitie.
To sa zmenilo, akonáhle začali medzi sebou kmene bojovať, či už kvôli spomínanej potrave alebo teritóriu. Objavili sa bojové jednotky , ktoré sa vyvíjali a zväčšovali, začali vznikať armády a psy sa stali štandardnou súčasťou vojska po celom svete. Najstarším známym vojnovým psom je rasa mastiff z Tibetu, ktorý zdomácnel už v dobe kamennej. Odvážny pes, silný a bojovný, bol vysoko cenenou zbraňou, na ktorej často záviselo víťazstvo alebo porážka. Úlohou vojnových psov bolo napádať každého protivníka, ktorý mu prišel do cesty, učiniť ho boja neschopným alebo aj usmrtiť. Pokračovanie....
• približne 1000 rokov p.n.l. došlo v Mezopotámii k primiešaniu krvi tibetských dogovitých psov do miestnych molosoidných plemien. Tieto psy sa vyznačovali nízkym prahom agresivity a používali ich ako vojnové psy. Kroniky dokladajú cielený chov molosoidných psov na psích farmách.
• 628 p.n.l. - staroveké kráľovstvo v Malej Ázii Lydia, bojoval tu prápor bojových psov,
• 525 p.n.l. - perský kráľ Cambyses použil psy pri dobývaní Egypta,
• 490 p.n.l. - bitka u Marathonu - statočný bojový pes bol zvečnený so svojim pánom na nástennej maľbe, gréci proti peržanom použili okrem skvelej taktiky aj bojových psov, čo im pomohlo k víťazstvu nad mnohopočetnou prevahou. Pokračovanie....
S T A R O V E K
Prakolískou vojnových psov je nehostinný kraj v okolí Himalájí. Tento prapredok dnešnej tibetskej dogy sa postupom času dostal pre svoje kvality k ďalším susedným národom, ktorí ho používali predovšetkým na ochranu stáda, dvora a tiež pre lov veľkej zvery. Aristoteles tvrdil, že psi z Tibetu vznikli skrížením divokých psov a tigrov a človek bol schopný ich domestikovať až od tretej generácie. Zmenou klimatických podmienok, prostredia, účelu použitia a tiež skrížením s pôvodnými miestnymi plemenami sa menil jeho zjav a dĺžka srsti, základné typické znaky však zostávali. Zmenou národov sa menil názov, nie však využitie. Jedným z príkladov je Chammurabi, babylonský vládca (1792 - 1750 p.n.l.), ktorý velil bojovníkom doprevádzanými obrovskými psami. Tieto bojové psi vzbuzovali medzi nepriateľmi des a paniku. Na túto tradíciu potom nadviazali Sumeri a Asýrčania so svojimi mohutnými dogami, ktoré sa preslávili v celom vtedajšom svete. Obrazy týchto psov zdobili hraničné kamene, paláce a chrámy. Pokračovanie....
S T R E D O V E K
Hunský Attila v piatom storočí pochopil výhody putovania so psami a pri dobývaní Európy ho sprevádzali štvornohí strážcovia. Využívali ich bojové možnosti, ktoré sa ukrývali vo veľkých a silných psoch. Svedčia o tom uchované poznámky v kláštoroch, podľa ktorých sa Európa triasla od strachu pred cválajúcimi predkami našich južných susedov, ktorí dokázali vystreliť šíp z luku aj smerom vzad. Avšak najväčší rešpekt mala pred ich psami.
Počas stredoveku, v dobe rytierov a koní, sa rozvíjalo opancierovanie psov, ktoré boli v bitkách chránené kovovými a drôtenými brneniami. Taktiež indiáni v Severnej Amerike využívali služby psov ako strážcov a pre nosenie nákladu. Taliani a Bulhari používali strážne psy v priebehu bojov v Tripolisku a na Balkáne.
K najväčšiemu nasadeniu vojnových psov došlo vo Francúzsku za vojny francúzskeho kráľa Františka I. so španielskym kráľom Karlom V. Ako pomocný zbor španielskeho kráľa nastúpilo 400 bojovníkov sprevádzaných 400 mohutnými mastifmi vystrojenými širokými vojnovými obojkami. Túto jednotku dodal anglický kráľ Juraj VIII., který mal s francúzmi nevybavené účty. Tieto zvieratá se stali pre španielov tak dôležitými pomocníkmi, že ich Karol V. veľakrát odmenil a svojim vojakom dával za príklad ich nesmiernu odvahu. Pri dobývaní Valencie došlo ku krvavému boju medzi obliehanými francúzmi a útočiacimi španielsko-anglickými psami, ktorí rýchlo zavŕšili ich porážku. Pokračovanie....
N O V O V E K
V roku 1695 získali Briti stovku zúrivých psov v Havane na Kube a prepravili ich na Jamajku. Tam ich použili v bojoch proti utekajúcim africkým otrokom, ktorí tu viedli partizánsku vojnu. Počas španielsko-marockej vojny sa objavili psy ako prostriedok taktických ľstí. Berberi (pôvodní obyvatelia Severnej Afriky) navliekli psom súčiastky svojich odevov nachávali ich behať pozdĺž frontových línií. V podmienkach obmedzenej viditeľnosti, v piesku neseného vetrom a oblakoch prachu, priťahovali tak na seba streľbu Španielov, ktorá tak úspešne odhaľovala ich pozície.
S použitím strelného prachu a oveľa mocnejších a mobilnejších zbraní sa postupne menil spôsob vedenia vojny. V súvislosti s tým sa muselo zmeniť aj taktické využitie psov. Ak boli psy v minulosti využívané ako aktívni a bezprostrední bojovníci, postupne sa ich úloha v tomto období menila na pomoc a podporu vojakov na bitevnom poli. Prezieraví velitelia si naďalej uvedomovali ich hodnotu a užitočnosť, pokiaľ išlo o rozličné druhy činností.
V roku 1798 sa Napoleon Bonaparte spoľahol na vynikajúcu zmyslovú výbavu psov a nechal ich reťazmi pripútať k múrom obklopujúcimi mesto Alexandriu v Egypte. Títo „strážaci“ predstavovali akýsi ranný systém včasnej výstrahy, veľmi podobný moderným strážnym psom. Taktiež zaisťovali zdržanie očakávaných útočníkov, pretože ich zúrivosť zapríčiňovala, že sa im snažili za každú cenu vyhýbať. O rok neskôr vo svojom dopise generálovi Marmontovi Napoleon Bonaparte napísal:
-...mal by ste mať k dispozícii dostatočne veľké množstvo psov, ktorí by boli umiestnení pred vašim opevnením.“ Pokračovanie....